Prišla som domov a pozrela na spiaceho manžela, ktorý po návšteve svojich priateľov zanechal totálny neporiadok. Na stole zostali plechovky od piva, oblečenie bolo porozhadzované tam, kde ho vyzliekol, a v kuchyni bola hromada neumytého riadu. Za normálnych okolností by som sa asi pustila do upratovania, aby som sa nezobudila v takom neporiadku, ale nie v ten večer!”.
– Halinka, počula si, s čím prišiel starosta? – Grazyna mala na tvári taký výraz, že mi bolo ťažké zistiť, či je to zlá alebo dobrá správa. Nepochybovala som však, že je to veľmi vzrušujúce.
Okamžite som sa ohradil, pretože v našej dedine sa len málokedy stane niečo vzrušujúce. A keď áno, zvyčajne sa to týka starostu. Práve on sa na počudovanie všetkých zúčastnil na televíznej šou, aby si našiel lásku. Hoci ju tam nenašiel, odvtedy za ním stále chodia ženy z okolitých dedín, aby sa uchádzali o jeho náklonnosť.
Andreja tento náhly záujem nezaujímal, najmä preto, že väčšina obdivovateliek dúfala skôr v účinkovanie v televízii než v skutočnú náklonnosť. O poslednú z týchto kandidátok bol v našej dedine mimoriadny záujem. Záujem mal zrejme aj náčelník dediny, pretože ľudia hovorili, že sa už spolu nasťahovali, hoci žena vraj ešte nebola rozvedená….
No, aj ja som na ňu zvedavý
– No, a čo starosta, povedz mi! – Popohnal som Gražinu, lebo namiesto toho, aby odovzdala horúce klebety, začala sa na chodbe vyzliekať a hľadať svoje obľúbené papuče.
Povedala som jej, aby prišla v topánkach, pretože som ešte neumývala podlahu, takže som sa nebála, že prinesie špinu. Každopádne mi na tom nikdy zvlášť nezáležalo. To ona bola taká pedantná.
– Vraj organizuje dámsku jazdu v dedinskej hale… – Grazka sa zachichotala.
– Čo je to? Večierok?
– No, zábava! A čo je to za večierok. Večera, občerstvenie a koláče, hudba a tanec. A žiadni chlapi, samozrejme!
– Si blázon! Odkiaľ myslíš, že sa zoberú peniaze?
– Bude sa vyberať vstupné.
Zasmiala som sa, lebo som si myslela, že je to hlúposť. Prečo by niekto išiel na dedinskú zábavu bez sedliaka a ešte by za to platil? Myslím, že sa zbláznil kvôli tej novej žene. Grazyna sa na mňa pozrela, od vzrušenia si hrýzla pery a prechádzala z nohy na nohu. Vedela ešte niečo a nemusel som sa pýtať, aby som to zistil, lebo ju to lákalo.
– Budú tam všetky ženy z našej dediny. A vôbec nie preto, že by mali chuť stretnúť sa na kus reči a na víno. Celá táto záležitosť je nápadom starostovej novej milenky!
Dobre som si uvedomovala, že všetkým sa rozbehli jazyky zo zvedavosti, kto to je. Veď ju ešte nikto nevidel, ale každý už niečo počul. Starosta býval pri samom vchode do dediny, ale na tom najodľahlejšom mieste, takže sa ju ešte nikomu nepodarilo zbadať. Vznikali o nej legendy, akoby bola nejakou televíznou celebritou. To, že je vydatá, bola len špička ľadovca veselých klebiet.
Niektorí tvrdili, že je profesionálna tanečnica a vyučuje tanec pri tyči vo Walbrzychu. Objavili sa aj teórie, že má celú školu tanca. Pravdupovediac, už som to nemohla počúvať, pretože v poslednom čase, či som išla do obchodu alebo na poštu – zisťovala som o nej ďalšie odhalenia.
– Dajte tej žene pokoj! Je to asi len obyčajná baba, ktorá videla Andreja v televízii a prišla sa s ním stretnúť, a každý hneď nevie, čo má v hlave! – Bola som pobúrená.
Grazyna však sedela, poklepávala si nohou a čakala na moju odpoveď.
– Nikam nepôjdem! Neživím sa klebetami ako vy všetci, – odvetil som rozhodne, ale Grazyna rozhorčene podmienila, že vôbec nepomlúva, len hovorí, čo počula, a že ma už aj tak prihlásila na komberec a zaplatila mi vstupné ako darček k meninám. Nedokázala pochopiť, ako sa mi môže zdráhať, keď tam idú všetci.
– Bude to skvelá párty, uvidíte. Konečne niečo iné ako farský odpust. Aha, a treba sa obliecť. Je to predsa kominárka!
– No, to je všetko, čo som potreboval! Myslím, že sa zabalím do závoja, – zavrčala som. – Len náhodou mám zelený, takže budem vyzerať ako futbalové ihrisko. Nikto nebude vedieť, že som to ja!
Grazyna sa zasmiala, pretože sama nevyzerá o nič lepšie. Večer som Waldekovi povedal o starostovom nápade a on mi odpovedal, že o tom už počul. Keďže o tom už počul, znamenalo to, že to vedeli všetci, pretože Waldek sa zvyčajne o všetkom dozvedel ako posledný. Myslela som si, že to bude považovať za hlúposť, rovnako ako ja, ale začal ma presviedčať, aby som išla, keďže tam idú aj ostatné ženy.
– Aspoň mi potom nebudeš nariekať, že tu nemáš čo robiť. A vždy je to lacnejšie ako výlet na nákupy do Walbrzychu, – povedal bezočivo s nosom zaboreným do novín.
Dve hviezdy, obe škaredé ako noc
Tak sa zdalo, že chtiac-nechtiac som sa už stala súčasťou masovej eufórie okolo párty, na ktorú som vôbec neplánovala ísť. O dva dni neskôr som zistil, že Waldekova veľkodušnosť vôbec nebola nezištná. Už predtým zorganizoval kartový večierok s ostatnými slamenými vdovcami a všetci boli veľmi radi, že sa na celý večer zbavili svojich manželiek.
Z toho všetkého som začal vážne uvažovať o obliekaní. Večierok sa mal konať nasledujúci piatok, takže som sa musela dať dokopy. Začala som si prezerať šatník. Mala som ešte veľa starých šiat z osemdesiatych rokov, takže som dúfala, že z nich niečo vytvorím, ale nebolo to jednoduché, pretože väčšina z nich bola príliš tesná.
– Čo máš na sebe, Grazyna! – Spýtala som sa so zlomeným srdcom, keď prišla suseda s nejakými sieťkami.
– Nebojte sa, už som vymyslela naše oblečenie. Budeme hviezdy.
– Povedz mi, mám strach!
– No, povedal som hviezdy. Mám čiernu plachtu látky a na čelo si dáme hviezdu.
– Výborný nápad, vzhľadom na to, že sme škaredé ako noc! – Zasmiala som sa a Grazyna vytiahla z tašky látku a začala mi ju pripínať.
Keďže má cit pre krajčírstvo, za štvrťhodinu vznikla nádherná “veľká čierna”. Kým ona začala vyrábať výrez pre ten svoj, ja som sa venovala vystrihovaniu hviezdičiek z kartónu a hliníkovej fólie. Náš záujem o túto kombináciu rástol každou minútou!
Na druhý deň sme sa vymaľované a vyparádené vydali ruka v ruke smerom k dedinskej radnici. Zo všetkých strán prichádzali krížom-krážom prezlečení susedia. Mala som dojem, že v dedine nie je jediná žena, ktorá by sa neprihlásila na komberec. Dokonca aj pani Ludwika, ktorá minulý rok oslávila deväťdesiate narodeniny, chodila o palici a žartovala, že sa prezliekla za starú dievku.
Každý chcel poznať starostovu tajnú lásku, takže by bol hriech nechať si ujsť takúto príležitosť. “Nová” ako organizátorka stála vo vchode. Bolo nemožné si ju nevšimnúť. Mala na sebe kovbojský úbor a klobúk, spod ktorého bolo vidieť búrku červených kučier. Bola štíhla a veľmi pekná. Zrazu som sa vo svojom hviezdnom kostýme cítil obzvlášť menej ako hviezdne a mal som chuť sa otočiť, ale kovbojka pristúpila, aby sa predstavila.
– Ahojte, dievčatá. Ja som Matilda. Veľmi rada vás spoznávam. Ty musíš byť Halinka? Andrej mi o tebe veľa rozprával. Chodili ste spolu do školy?
– No… áno… a kto nebol… Je to malá dedina, – povedala som zastrašene jej sebavedomím.
– Andrej si myslí, že ste veľmi pokroková a moderná žena.
– Vážne?
– Aj mne je príjemné ťa spoznať! – vmiešala sa Grazyna a zmrazila ma pohľadom. – Je pekné, že si zorganizovala tento kominársky večierok. Už dávno sme v dedine nemali večierok.
– Hneď mi napadlo, že tu musí byť veľa pekných žien, a ja mám so ženami vždy dobré vzťahy! Vo Wałbrzychu vediem školu sebaobrany a workshopy pre ženy. Dámy musia držať spolu, však? Lebo inak sa tie darebáčky cítia príliš sebavedome. A áno – keď máme podporu, máme silu.
– To je pravda! – zakričala Grażyna.
– Nie, Halinka?
– No… svätá, – zamrmlal som.
S Matildou sme si sadli k jednému stolu a vypočuli si takmer celý príbeh jej života. O otcovi, ktorý večne sedel v kresle a čakal, že matka bude okolo neho skákať a vymieňať taniere s jedlom. O bývalom manželovi, ktorý sa stále len sťažoval a kritizoval ju, a o synovi, ktorého vychovala tak, aby nikdy nešiel v ich šľapajach.
– Môj Maciek vie o ženách všetko, pretože som ho to naučil. Vie o veľrybích kostiach, prsných vložkách a menštruácii! Robí knedle, prišíva gombíky a umýva okná. To však nijako neznižuje jeho hodnotu ako muža! Práve naopak! Maciekova priateľka je nadšená, že má partnera, ktorý sa nehanbí pýtať si v lekárni hygienické vložky.
Grazyna nekontrolovateľne vybuchla smiechom a ja som ju štuchla lakťom, aby som ju upokojila. Večer plynul ďalej, a ako sme jedli a pili, dozvedali sme sa čoraz viac o Matilde a jej odvážnej, feministickej povahe. Čím viac som od nej počula, tým viac som mala chuť spriateliť sa s ňou a osvojiť si aspoň časť jej stratégie a vyskúšať ju vo vlastnej záhrade. Až pri týchto početných príkladoch netolerantného mužského správania som si uvedomila, pred koľkými vecami som doteraz zatvárala oči. Veď môj manžel sa správal presne tak isto!
– Waldek je identický s tvojím bývalým a tvojím otcom dokopy. Nielenže sa neustále sťažuje, ale očakáva aj plný servis, pretože mu mama dala všetko pod nos!
– Odpusť mi, Halina, ale v našom veku už nemá zmysel obviňovať matky… Je najvyšší čas, aby tvoja žena stanovila nové pravidlá.
– Ľahko sa to povie, horšie je to urobiť! – Zastonal som. – A ako na to reaguje Andrew? Neprekáža mu, že mu nevaríš ani neperieš nohavice! – povedala Grazyna po treťom nádychu.
– Ja som sa ho na názor nepýtala! Mohol sa zaobísť aj bezo mňa, ale on hľadal ženu, nie slúžku! Takže má ženu z mäsa a kostí! Zatiaľ sa nesťažuje… a ak začne, idem preč!
Prišla som domov a pozrela na spiaceho manžela, ktorý po návšteve kolegov zanechal totálny neporiadok. Na stole ostali plechovky od piva, oblečenie bolo porozhadzované tam, kde ho vyzliekol, a v kuchyni ležala hromada neumytého riadu. Za normálnych okolností by som sa asi pustila do upratovania, aby som sa nezobudila na taký neporiadok, ale nie v ten večer! Bola som príliš motivovaná Matildou a chystala som sa urobiť zmeny, o ktorých som počula v našom živote! Na druhý deň ráno som odišla z domu a Waldekovi som nechala na stole lístok s textom: “Upratuj po sebe!”. Keď som sa vrátila, nič sa nezmenilo.
– Mal si po sebe upratať! – Povedala som ostro a on sa na to bezočivo pozeral.
– Potom. ‘Nestresuj sa, Halinka.
– Ale ja sa ničím nestresujem. Len ti oznamujem, že po tebe nebudem upratovať,’ povedala som jasne a on na mňa vytreštene pozrel.
Nebol nahnevaný, skôr zvedavý…
Vedela som, že Matilda má pravdu. Nechcela som všetko hodiť na manžela, ale nikdy nie je neskoro zaviesť rozdelenie povinností! Začiatky neboli vôbec jednoduché. Ukázalo sa, že Waldek nevenoval pozornosť tomu, čo sa deje v dome, a to až tak, že mu dokonca uniklo, že sa mu prestala prať bielizeň, žehliť a umývať riady, ktoré sa už niekoľko dní hromadili v dreze, pretože riad stál čistý v umývačke.
Samozrejme, že ma tento pohľad zvádzal, ale našla som spôsob, ako ho obísť. Prestala som tam vôbec chodiť. Keďže neporiadok na starkého nerobil dojem, musela som siahnuť po ťažšej artilérii. Napokon prišiel deň (prvý, odkedy sme sa vzali), keď jej milosť nemala dostať večeru pod nos, a ja som sa ani nevedel dočkať jeho reakcie.
– Čo sa tak obliekaš? – venoval mi manžel letmý pohľad, keď som dokončovala mejkap.
– Idem von s dievčatami.
– S dievčatami! – hlúpo sa zasmial. – Halinka… s akými dievčatami? Robíš si zo mňa srandu? Kde je večera?
– Veď dnes robíš obed. Ja idem von. Ahoj! – Povedala som a skôr než mi došla odvaha, zabuchla som za sebou dvere.
Samozrejme, ako som očakávala, cítila som sa previnilo, že som ho nechala takto samého. Ale podľa nových pravidiel som mala mať tieto výčitky svedomia. “Tu ma máš novú a priprav si manžela, lebo práve začínam!” – Pomyslela som si.
Nechcel som sa len tak ľahko vzdať. Príliš veľa rokov som tolerovala jeho nepríjemné správanie. Večne nafúkaný, večne nespokojný a stále len chrlil ďalšie požiadavky. Koľko sa toho dá vydržať! Matilda má pravdu! Už nikdy viac! Vyšla som pred dom, stále veľmi znepokojená svojou prvou manželskou vzburou za posledných dvadsať rokov. Matilda a moje dve kamarátky už čakali v aute vyparádené a voňavé zmesou parfumov.
– A čo sme robili? Veď som to nepovedala! Lenže bez nich: “Už sa musím vrátiť, lebo Vladek je hladný,” – pohrozila mi Matilda prstom.
– Nie Vladek, ale Waldek! – Zrazu som sa pobavene zasmiala.
– Poviete si. Piotrek, Leszek, Tomek! Všetkým ide o tie isté peniaze.
– Správne! – prikývla Grazyna zo zadného sedadla. – Je čas na dámsku jazdu. Bude to naša nová tradícia. Musíme sa trochu vytratiť z domu.
– Ale kam vlastne pôjdeme? – Paulínka stále nebola presvedčená o myšlienke vypadnúť z domu.
Niet sa čomu čudovať. Bola najmladšia v tejto spoločnosti a mala ešte malé deti, takže jej prvou reakciou bolo zorganizovať pomoc mamy alebo sestry. Matilda jej tento nápad okamžite vyrazila z hlavy.
– Presne o to ide: nikoho neorganizujete! – vyhlásila. – Ste vo fáze vášho vzťahu, keď ešte môžete meniť a určovať pravidlá. Máš právo ísť von s kamarátkami a on je otcom detí rovnako ako ty ich mamou. Keď ide niekam von, robí si starosti s tým, koho má zorganizovať, aby vám pomohol? No, nie! Preto si nerob starosti ani ty,” argumentovala.
Vedela som, že Matilda má úplnú pravdu, ale na druhej strane mi bol Paulinin spôsob myslenia ešte bližší. Ľahko sa hovorí, že potrebujete odísť, keď je jedno dieťa prechladnuté, druhé potrebuje lieky na alergiu, žehlí oblečenie a pripravuje večeru. Matilda pochádzala z mesta a pracovala tam, takže sa na to všetko pozerala inak ako my. My sme vyrastali v domácnostiach, kde to isté robili prababičky, staré mamy a matky. Ťažko sa nám verilo, že by sme mohli, alebo dokonca mali žiť inak! Nahlas som vyslovila svoje pochybnosti a Matilda sa na nás všetkých pozrela a pokojne odpovedala.
– Dievčatá. Nebudeme robiť nič zlé! Dáme si drink, oddýchneme si a pôjdeme domov. A o dva týždne pôjdeme do kúpeľov, oddýchneme si a vrátime sa domov. A potom do kina! A do divadla! A na koncert! A vždy sa vrátime domov. Až si nakoniec starí zvyknú, že aj ty máš svoj život. A verte či nie, bude to len zmena k lepšiemu. Chodia von na zápasy svojich kamarátov? Chodia von. Na karty? Na ryby? Idú von! Zaslúžime si to isté!
Cítil som sa ako za starých čias
– Vieš čo, Matilda? Máš pravdu! Poďme! – Povedala som a dievčatá prikývli hlavami.
Celý večer sme strávili v príjemnej atmosfére a užívali si slobodu. A keď som prišla domov, našla som Waldka v kuchyni, ako po prvý raz v živote vyberá riad z umývačky a v chladničke leží kastról od večere.
– Takže ty vieš variť? – Zasmiala som sa, trochu uvoľnená od nápojov.
– No… ja môžem. Rozprávala som sa s Mietkom a Mariánom. Andrzej im povedal, že s Matildou nemôžeme vyhrať – vzdychol si a ja som mala dojem, že sa nehnevá, len je zvedavý, čo sa deje.
– Je pravda, že je to tvrdá bojovníčka, – usmiala som sa. – Takže? Ohreješ mi ten kastról?
– Áno, je to senzačné! Posaď sa. Tak mi povedz, čo si tam robila… – začal a ja som sa cítila ako za starých čias, keď sme sa ešte radi rozprávali.
Ťažko sa mi tomu verí, ale odkedy sme začali chodiť von, všetci sme sa začali zlepšovať vo vzťahoch. Akoby sme boli také rebelantské a priebojné, že sme sa stali pre chalanov zaujímavejšie. Počas nasledujúcich mesiacov sme boli na mnohých zaujímavých miestach a naozaj sa nám svet nezrútil.
